Priznám sa, že tento článok píšem viac menej skôr pre seba, ale budem rada ak si so mnou zaspomínate na svoje doležité stavby...
Vyrastala som v Banskej Bystrici, ktorá v tom čase mala 85 000 obyvateľov, ako dieťa som mala veľmi okresaný životný priestor, tak ako väčšina detí. Žijete v svojej bublinke, kde trávite väčšinu času v svojej lokalite so svojou skupinkou kamarátov a nič iné vás veľmi nezaujíma. Ale i tak si z detstva pamätám niektoré budovy, mimo svojej bublinky, v ktorých som prežila svoje nakrajšie zážitky z detstva.
Základná umelecká škola J. Cikkera, B. Bystrica /František E. Bednárik, 1934/
Tu som trávila svoje utorky a štvrtky od mojich 5 rokov, už vtedy som chodila na výtvarný krúžok. Najprv z škôlky a potom z školy som chodievala autobusom ako ‚veľká‘ do centra mesta. Vždy som sa sem tešila, pretože tam bola špeciálna atmosféra, ak niekto z vás chodil do umeleckej školy vie, ak nie odporúčam okolo nej občas prejsť, nielen zvuk rôznych hudobných nástrojov ale i vôňa farby prezradí, čo sa práve v nej odohráva. No predtým než táto budova dostala punc umenia, to bol Štátny československý učiteľský ústav. Viac info z histórie/https://www.register-architektury.sk/objekt/101-statny-ceskoslovensky-ucitelsky-ustav
Ja si pamätám moju triedu, veľké chodby s vysokými stropmi, schodisko s sklobetónovou stenou, nádhernú koncertnú miestnosť, kde sa nachádzalo veľké krídlo, tam sme chodili na koncerty našich spolužiakov, alebo remeselné dielne na 1.NP s veľkou pecou na vypaľovanie hlinených umeleckých diel.
“...nielen zvuk rôznych hudobných nástrojov ale i vôňa farby prezradí, čo sa pravé v nej odohráva...”
Železničná stanica, Banská Bystrica /Ján Štefanec, 1951/
Ďalšou obľúbenou budovou bola jednoznačne železničná stanica, okrem toho, že u mňa symbolizovala to, že ideme niekam na výlet, tak na stanici som milovala tie nádherné vitráže stredoslovenských miest v hlavnej čakacej hale, alebo model krajiny aj s pohybujúcim sa vláčikom. Spomínam, že všetko bolo plné ľudí - reštaurácia, trafika, peróny, i stále neubúdajúci rad na lístky...stojím tam s rodinkou a čakám na vlak do Michaloviec, kde som vždy trávila pár týždňov z letných prázdnin.
“...reštaurácia, trafika, peróny, i stále neubúdajúci rad na lístky...stojím tam s rodinkou a čakám na vlak...”
Viac o budove sa dočítate na tejto stránke
Pamätník SNP, Banská Bystrica /Dušan Kuzma, 1969/
Pamätník som vždy brala s veľkou pokorou, nie len kvôli tomu, že nám /mne a sestre/ mamka vysvetľovala, čo to SNP bolo ale aj kvôli tomu, že v areáli aj dnes vládne akási prirodzená pieta, k čomu najmä prispieva monumentálnosť stavby. Betónová škrupina špeciálne formovaná z veľkej časti prevísajúca nad vašou hlavou, ktorá zmení absolútne svoj tvar o pár krokov ďalej. Vždy, keď idem okolo odfotím iný záber, akoby budova menila svoj tvar ale pritom ostávala stála. Taká je, je to IKONA.
Dom kultúry, Banská Bystrica /Chrobák Jozef, Karol Tisončík, 1988/
Na túto stavbu mám veľmi veľa spomienok, lebo keď som bola malá bolo to dosť živé miesto, v každej časti sa odohrávalo niečo; od kultúrnych podujatí, predajných výstav, trhov tam bolo aj kino. Jedna z najživších spomienok je ako som čakala na lístky na film Piráti z Karibiku /2003/ asi 3 hodiny. Vstup do kina bol z nádvoria, kam viedlo pár schodov, jedna časť vonkajších schodov tak tvorila terény skok na ktorom bol priestor na sedenie. V tomto priestore boli aj umiestnené železné sochy a po bokoch nádvoria boli vysadené stromy, ktoré tak spríjemnili celé prostredie.
Štátna opera, Banská Bystrica /Emil Belluš, 1930 /
Do Štátnej opery chodím od detstva dosť pravidelne nepravidelne, úprimne nemám rada operu, ale občas sa tam vyskytne moderné baletné predstavenie na ktoré sa vždy veľmi teším.
Ako dieťa som dosť často krát všade chodila prvá a tak keď som pred tými budovami čakávala kamarátov, tak som ich často krát detailne skúmala. Pamätám si, že táto budova na mňa vždy pôsobila honosne hlavne kvôli vstupu s vysokými travertínovými stĺpmi, ktoré určujú tak dominantné hlavné priečelie. Je to zvláštne ale už len pritom, že musíte vystúpať pár schodíkov sa cítite slávnostne, asi to bol aj zámer, keďže to dosť často vidíme aj pri iných budovách divadiel.
“...možno preto som ich tak často krát detailne skúmala...”
Už ste si niekedy uvedomili v akých budovách prežívate svoj život?
Pamätáme si zážitky ale aj pocity, ktoré tam zažívame, niekedy máme pocit, že je nám ten priestor sympatický inokedy sa v ňom cítime skľúčene....
Preto aj ja ako architektka som si začala uvedomovať, že vytváram priestor pre ľudí, ktorí si v ňom /budove, interiéri/ budú vytvárať svoje spomienky.
ความคิดเห็น